Porterova hypotéza

Porterova hypotéza je teória rozvíjaná Michael E. Porterom a Claasom van der Lindem, v ktorej tvrdia, že striktná štátna regulácia v oblasti životného prostredia nemá negatívny vplyv na ekonomickú výkonnosť súkromných spoločností, ale práve naopak, motivuje podniky k inováciám, ktoré vedú k získaniu konkurenčnej výhody na trhu. V konečnom dôsledku teda Porterova hypotéza predpokladá, že správne stanovené, striktné, environmentálne štandardy môžu vyvolať v podnikoch inovačnú aktivitu, ktorá bude mať priaznivý efekt na príjmy podniku. Výška týchto príjmov podľa Portera nielen kompenzuje, ale často aj prevýši náklady vynaložené na dosiahnutie zhody s týmito vysokými environmentálnymi štandardmi.

Východiská Porterovej hypotézy

Princípom environmentálnej regulácie je zabezpečiť, aby boli zdroje využívané v udržateľnej miere. To zabezpečuje právo a to tak, že internalizuje negatívne externality, ako napríklad znečistenie do nákladov firiem. Firmy musia dosiahnuť zhodu s príslušnými limitmi znečistenia a ak ich prekročia, musia za ne zaplatiť. V minulosti sa agregátne výdaje v súvislosti so znečistením pohybovali na úrovni 2 - 2,5% HDP v USA a väčšine štátov OECD. Firmy tak čoskoro zistili, že aplikácia mechanizmov, technológií, ktoré zabraňujú už tvorbe tohto znečistenia môže mnohokrát nielen pomôcť životnému prostrediu, ale aj ušetriť náklady alebo dokonca viesť aj k zisku, či konkurenčnej výhode.

Porterova hypotéza bola prvýkrát načrtnutá Porterom v roku 1991 v krátkej eseji Americas Green Strategy ( Americká Zelená Stratégia ) a ďalej rozpracovaná v štúdii z roku 1995, ktorú Porter vypracoval spolu s van der Lindem Toward a New Conception of the Environment-Competitiveness Relationship ( Smerom K Novej Koncepcii Vzťahu - Životné prostredie a Konkurencieschopnosť ) a je zdrojom pre mnohé ďalšie vedecké práce a výskumy.

Ako dôvody prečo firmy samé od seba neaplikujú environmentálne štandardy aj bez tlaku štátnej regulácie, Porter uvádza jednak nedostatočnú informovanosť firiem a konzumentov, ako aj neistotu v aplikovaní environmentálnych opatrení. Zároveň je to podľa neho neuvedomenie si obrovských strát plynúcich z čistenia vôd, vzduchu, narábaním s odpadmi a baliacimi materiálmi a pod., pričom tieto straty považuje za dôkaz neefektívnosti produkcie. Štát by mal v takom prípade plniť funkciu sprostredkovateľa informácií a pomocou regulácií poukázať na neefektívnosť firiem vo využívaní zdrojov. Následné inovácie dosiahnu okrem pozitívneho prínosu k životnému prostrediu, ktorý je pre spoločnosť veľmi dôležitý aj tzv. prínos k produktu či k procesu, ktorý je zase dôležitý pre firmu.

Formy zvýšenia zisku/konkurencieschopnosti firmy

Teória rozlišuje dva základné druhy prínosov z inovácií (inovation offsets), a to prínos k produktu a prínos k procesu.
Prínos k produktu ( product offset ) je takým prínosom, kedy sa inováciou nielenže zníži produkcia škodlivín, ale sa aj zlepší kvalita produktu, či už jeho výkonnosť, bezpečnosť, materiálová nákladnosť ( napríklad v dôsledku menšieho množstva baliaceho materiálu ). Taktiež sa môže zvýšiť hodnota daného produktu po uplynutí doby životnosti, a to v dôsledku jednoduchšej recyklácie či možnostiach demontáže na súčiastky.

Prínos k procesu ( process offset ) je takým prínosom, kedy sa inováciou nielenže zníži produkcia škodlivín, ale aj zvýši rýchlosť či kvalita procesu, lepším využívaním zdrojov. Ako príklad možno uviesť vyššie výnosy z procesu, kratší čas samotného procesu, úspory materiálu, lepšia využiteľnosť vedľajších produktov, nižšia spotreba energií či zníženie nákladov na skladovanie.

Predpoklady prospešnej štátnej regulácie

Kľúčovým faktorom pri dosahovaní výsledkov ktoré popisuje Porterova hypotéza sú správne nastavené štátne regulácie. Tieto by sa po prvé mali zameriavať na to, čo chcú dosiahnuť, teda stanoviť cieľ (napr. zníženie produkcie CO2) a nie konkrétnu technológiu, ktorú má firma použiť. Ak stanovujú technológiu, nie sú dostatočne flexibilné a firma nemá dôvod vyvíjať vlastnú inovačnú aktivitu.
Za druhé by tieto regulácie mali byť prísne. Laxné regulácie totiž majú často efekt iba čiastkových úprav, či vylepšení súčasného systému, ktorý vo firme funguje, čo taktiež nepodnecuje inovačnú aktivitu.

Prípadové štúdie

Tvrdenia vo svojej hypotéze podporuje Porter viacerými prípadovými štúdiami, v ktorých firmy pod tlakom štátnej regulácie prikročili k inovácii výrobného postupu, zmene technológie či materiálu. V nasledujúcej tabuľke je uvedených niekoľko konkrétnych prípadov environmentálnych regulácií z reálnych spoločností vo svete, ktoré uvádza Porter (1995) vo svojej štúdii.

FIRMA	REGULÁCIA	OPATRENIE/INOVÁCIA	VÝSLEDOK
Hitachi ( Japan)	Japonský zákon o recyklácii (1991)	Zmena návrhu výrobku => zníženie počtu častí v práčke o 16%, vo vysávači o 30%	Rýchlejšia montáž a demontáž stroja Jednoduchšia recyklácia
Ciba-Geigy's dyestuff plant (New Yersey)	Zníženie zamorenia vody	Nahradenie železa vo výrobnom procese => zabránenie vzniku usadeniny (kalu) vo forme tuhého železa a eliminovanie rizika uvoľnenia nebezpečných látok do odpadových vôd	Zvýšenie výnosov o 40% Zníženie odpadov Ročná úspora $740,000
DuPont (USA)	Zníženie produkcie odpadu	Inštalácia kvalitnejších monitorovacích zariadení	Odbúranie skúšobných spustení výroby Zníženie prerušení počas výroby
The Robbins Jewelry company (USA)	Zníženie zamorenia vody	Čistenie a recyklácia (opätovné použitie) vody v uzatvorenom systéme	Ročná úspora $115,000 za vodu, chemikálie, laboratórne poplatky Zníženie spotreby vody z 500,000 galónov na 500gal./týždeň Úplná eliminácia odpadových vôd

Odozva

Ako odozva na túto teóriu bolo publikovaných viacero vedeckých článkov a bola pozitívne prijatá vedeckou verejnosťou ako aj odborníkmi a súkromnými firmami. Vypracovalo sa mnoho štúdií, ktoré potvrdzujú jej závery, napríklad:
M. N. Murty a S. Kumar skúmali vzťah medzi reguláciu zamorenia vody pri výrobe v Indii, kde zistili, že sa technická efektivita firmy zvýšovala s mierou dosiahnutia zhody s environmentálnymi štandardmi, ďalej Porter a Esty analyzovali rôzne regulácie vo viacerých krajinách, pričom tie, ktoré podľa ich zistení majú zavedené najagresívnejšie regulácie sú nakonkurencieschopnejšie a ekonomicky najúspešnejšie. Lawrence Pratt analyzoval vzťah medzi environmentálnou úrovňou a konkurencieschopnosťou a konštatuje, že vo väčšine prípadov zvýšená úroveň environmentu prináša zlepšenie firemnej konkurencieschopnosti a to hlavne v rozvíjajúcich sa krajinách.
Porterova hypotéza býva interpretovaná v dvoch základných variantoch,a to „mäkká“ a „tvrdá“ verzia hypotézy.

Mäkká verzia predpokladá, že regulácia kladie obmedzenia na možnosti zisku danej firmy, a tak je firma nútená realizovať svoj biznis inak ako by to robila bez týchto obmedzení. To vedie k stimulácii určitých inovácií, pričom ale tieto inovácie nemusia znamenať pre firmu dodatočné náklady.
Tvrdá verzia očakáva, že štátna regulácia indukuje inovácie, ktorých prínosy prevýšia náklady na ich zavedenie. V dôsledku nedostatku informácií firmy nevyužívajú všetky možnosti, ktorými môžu zlepšiť produkty či procesy, a teda sa nachádzajú pod svojou hranicou produkčných možností (PPF). Externý šok vo forme regulácie, môže vyvolať pohyb smerom k PPF krivke, čo bude mať na firmy pozitívny vplyv. Táto teória je občas nazývaná X-efficiency argument.

Externé odkazy

http://en.wikipedia.org/wiki/Porter_Hypothesis